reklama

Zmätený deň, alebo pokus byť.

Prolog 1, nebude taký ktorý by ťa bavil, alebo zaujal niečím múdrim, vtipným. Preto si napíšem pre seba. Kde bolo, tam radšej nemalo byť. Hlasný smiech hlupákov umlčí mudrcov a ruka čo hádže svetu kocky ostane strnulo stáť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

1.časť

Ako to už býva so susedmi v paneláku, tých starých čo majú na to vek, nahrádzajú nový, mladý zväčša s hypotékou. Takáto generačná výmena nastala aj v mojom vchode a poschodí. Zažili ste to už asi všetci, naraz ste si uvedomili že starú susedu vidíte čoraz menej. Viac tam začína chodiť jej rodina, ako bolo pred tým zvykom.

Potom nasleduje čierny oznam na prízemí. A..

Striedanie realiťákov..... 

To je už ale pre mňa panická výzva, a večer cez kukátko vo dverách sledujem kto by sa mohol nasťahovať. Dnes večer rovnaké buchnutie výťahových dverí a zaštrnganie kľúčov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už som poznal úlisný hlas realitného hoväda, ktorého predošlé zamestnanie mohlo byť tak v dome sociálnych služieb ako vrátnik – kurič.

Koho si mi dnes doniesol? ...si mrmlem nahlas. Moje oko na kukátku, vidí ako sa z výťahu valí „rodinka – pár úžasňákových“. Postaršia žena, hlava rodiny, syčí po svojom manželovi/druhovi:

 „užž držžž tú hubu!“

Odveta formou ušušlaného súvetia plného gynekologických výrazov opisujúcich družkino ohanbie, sa nesie chodbou. Ta odveká príťažlivosť oboch pohlaví, alebo čo ťa nezabije to ťa posilní. Čo drží tento..., týchto dvoch pokope?! Žena vyletela z výťahu jak namydlená a za ňou potácajúca sa kreatúra - možno manžela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„No z páánom bohom“, hovorím si a bežím rýchlo vyhľadať v telke kresťanský kanál LUX a vyhulákam ho nahlas. Akurát hovorí duchovný, a ide ho vystriedať kresťanský neo-folk, moje obľúbené sestry chlamidie! Tenká spoločná stena zo susedmi mi zabezpečí ich pozornosť. Opäť som sa presunul do chodby a prilepil oko na kukátko. A nemalo to dlhé trvanie.

Pravdepodobne nohou otvorené dvere z bytu sa rozleteli dokorán, odtiaľ sa vyrútila ženská postava gestikulujúc rukami opisovala vo vzduchu, to čo jej šlo z úst. Svoj monológ nadávok a prirovnaní zvieraco/ľudskej ríše smerovala šušlavému realitákovy, ktorého som stále nevidel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jej tradičné: „čo si držal hubu!!!“ poukázala svojmu možno druhovy/manželovy ktorý sa bez záujmu vytackal von, a nápadne si pritom šúchal dlaň. Spokojný úškrn mu rozťahoval tvár... „Veď čo si jakááá, nezabijem ho!?“, odvetil jej.

 Opäť tresnutie výťahových dverí a výťah sa pomaly a kvílivo pustil dolu.

Ja som sa v duchu radoval jak to farárko v telke dobre dal, a song ctihodných sestier, zapôsobili na nádejných susedov jak svätená voda na satana.

Stále to ale nebol záver, „kde je ten móoj realiták.“ Oko na kukátku, a môj škodoradostný úsmev. Šušlavý realitný maklér sa objavil vo dverách bytu, oči vypleštené, tvár červená jak riť paviána. Jednou rukou sa pridržiaval, zvieral zárubňu dverí a v druhej ruke mu hrkotali kúsky čerstvo vyplutých zubov. Až teraz som si uvedomil, že nádejný zákazník – manželo-druh „ktorý furt držal hubu“ pri odchode si medlil ruky. A ten jeho priam nebeský úsmev! Pravdepodobne dostal príkaz od /svojej/, alebo možno ani nemusel, a svojvoľne, ruka vyletela, a zavalašil realitákovy, namiesto opytovacej vety: „kam si nás do domotal, ty Ježiš! ? „ To sa hneď pozná, dobrá rana, dobre sadla, jak riť na šerbel! Šušlavý maklér má zaručené že keď mu huba odpuchne, začne šušlať o kus kvalitnejšie. A tak pekný večer za nami, vravím si. Ideme ďalej..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Týžden ubehol ako voda a večere strávené sledovaním návštev, mojich nádejných susedov boli čím ďalej nudnejšie. Klučku si tu podávali rôzne kreatúry a skrachovanci. Áno ja viem asi nemám moc rád ludí, mam na to dôvod!

Až raz pri návrate domov, ked som vystupoval z výťahu som si všimol niečo nezvyčajné,

bola to nová menovka na susedových dverách. Rýchlo som uprel zrak na kostrbato perom napísané meno a priezvisko, Romana Prechácková. „Tak aspoň že tu bude baba“, hovorím si. „Áno baba, cau..“ ozve sa mi za chrbtom, sused Marek Tichý. Ktorému priezvisko bolo asi súdené, lebo ten chalan bol jak duch. Úctivý, málovravný, jeho oči však prezrádzali až nadpriemernú inteligenciu. Vyšportovaná postava a každý jeho pohyb bol premyslený, akoby vypočítaný. Taký netypický týpek. Keby „dával ludí dolu za peňáze“ nečudoval bych sa. Naše susedské rozhovory, ked sme sa ste stretli vo výťahu vždy začali o počasí a končili o tom že jak sú ľudia blbý. Občas sme si zazvonili, keď niekomu doma došiel cukor, alebo mlieko.

„Čauko Marek, videl si ju? Stará mladá?“...spýtal som sa. „Normálna, a veď uvidíme“ odpovedal suchým tónom. Stál vo dverách svojho bytu a ruke držal nádobu na cukor.

 „Cukor?“ ..spýtal som sa. Asi 3 sekundy na mňa uprene pozeral, až mi pripadala moja otázka trápna. Veď nedržal v ruke nádobu od koksu.

„Cukor“ ..odpovedal a vystrel ruku smerom ku mne. Rýchlymi krokmi som sa otočil kuchyňa – chodba a podávam mu doplnenú nádobu. V momente ako vystrel ruku a uchopil do nej cukorničku, hlava sa mu otočila opačným smerom k ešte len otvárajúcim sa dverám našej novej susedy. Boli to tak nesúrodné pohyby, ktoré nastali v rovnakej chvíli, že nemohli byť ani ľudské. Ja som stihol len preglgnúť.

Vo dverách s menovkou Prechádzková sa objavila postava mladej ženy vo vyťahaných teplákoch a tričku. Očami som ju prebehol od hora dolu, potom zasa hore a zasa dolu, a tak dokola....mozog mi spracoval prvé informácie, mala peknú postavu, bola bosá a nemala podprdu! A bola pekná, tak zaujímavo pekná. Asi som sa tváril divne, pretože zabodla do mňa prenikavé čierne oči.

Do kelu, kukám jak báger na betón!!! uvedomil som si. Toto nebol dobrý začiatok.

„Čaute susedia“ prehovorila zvonivým hlasom, ktorý prerušil tok mojich myšlienok. Dvojhlasne sme s Marekom odvetili „Ahoj....suseda“ ...“Romana“ doplnil som.

„Včera som sa nasťahovala a bola som už zvedavá akých budem mať susedov“ pokračovala ďalej. „My sme na tom boli rovnako“ hovorím. „Ja sa volám Majo a toto je Marek“.

Marek vystrel ruku a s Romanou si potriasli ruky....“Marek, teší ma! Bývam hneď tu vedľa“ na tvári sa mu objavil priateľský úsmev. V jeho podaní úsmev znamenal iba miernu zmenu mimických svalov. Podľa mňa kameň sa vie usmiať úprimnejšie.

Potom sa Romana otočila smerom ku mne, konečne som jej pozeral do tváre a očí. Bola to naozaj pekná suseda, čierne dlhé vlasy, súmerná priam renesančná tvár, celkovo vyzerala dosť dobre napriek vyťahaným teplákom a tričku na ktoré som sa už neodvažil pozrieť!

 Vystrela ku mne ruku, na zápästí mala športové hodinky myslím že to boli pánske G-shocky a na prste chýbal prsteň. Opäť sa jej oči zavŕtali do mňa, nebol som si istí či mi to bolo príjemné alebo nie. Podal som jej ruku a čakal ma silný stisk, ktorý som od takejto ženy nečakal. Jej upretý pohľad a znatelné zovretie mojej ruky ma dostali do pomykova. Usmiala sa, jej hlas o čoci hlasnejšie zarezonoval chodbou keď prehovorila..

„Romana, prisťahovala som sa sem z Petržky, kde som bývala v podnájme. Ako sa tu býva?“ spýtala sa.

„Býva sa tu fajn, je tu kľud“ hovorím, pozriem na Mareka, ktorý stále v ruke zvieral nádobu na cukor.

„Áno je tu pohodové bývanie, ako susedia si vychádzame dobre.“ ...rukou zatriasol s cukorničkou, „Ak je treba tak si vieme zazvoniť“ povedal Marek.

Romana na to: „To je super, som rada že budem mať takýchto susedov“ a zrakom prešla od Mareka a zahľadela sa uprene, nepríjemne do mňa. Nebol to pohľad na mňa, ale taký, ťažko opísateľný ..proste do mňa.

Cítil som sa trochu blbo, lebo čakala čo ešte poviem, ja som pritom ticho stál a v hlave sa mi vírili myšlienky. Nakoniec zo mňa vyšlo: „Veď keby niečo tak zabúchaj...teda zaklop, alebo zazvoň. Na stenu, alebo zvonček, ...máme spoločnú, som myslel zvonček.“ A teraz som si už pripadal ako fakt uchyl, čo bude s uchom na stene, špehovať susedu.

Romana sa však usmiala a odvetila: “skúsim“. Asi mala na podobné prípady ako ja v živote šťastie.

Marek sa otočil ku svojim dverám „tak „č a f t e“ odznel od neho pozdrav. „A díky“ zatriasol v ruke s cukorničkou. Romana ustúpila k svojim dverám ...“vidíme sa susedia“ a pomali zavrela dvere.

Ja som rukou nahmatával klučku svojich dverí a nevedel, či sa mám radovať zo „“zaujímavej““ susedy, alebo plakať nad svojím dementným chovaním.

Z vnútra som sa oprel chrbtom o dvere a celé som to zhrnul jednou vetou. „Kokoooos, debiiiil!!!“ Pomali som šiel do obyvačky, zobral ovládač že zapnem telku a uprel pohľad na spoločnú stenu čo mám s novou susedou.

Naraz sa ozvalo z tiché zaklopanie Klop! Klop! a počul som slová s poza steny:

SI TO TY!!!

Ostal som stáť strnulí, nehybný...prestal som dýchať!

Na dlani som opäť pocítil silné zovretie Romaninej ruky, rovnaké ako keď sme sa pred chvílou zdravili.

Po chvíli sa mi vrátila krv tam kam patrila, nadýchol som sa a v tom vyšli zo mňa slová ktoré som povedal nevedome, bez môjho pričinenia, súhlasu vôle, nahlas a rázne vyšlo zo mňa: „ÁNO SOM TO JA!“ 

Marian Stefanovsky

Marian Stefanovsky

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  5x

Na staré kolená skúsim písať blog / príbeh. Budú to moje postrehy. A tak skúsiť ako mi to myslí, myslím... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu